City smrti
Bol ešte len október, ale za oknami teplučkej izby bola už pekná zima. Len
pri pomyslení, že o chvíľu budem musieť výjsť von, ma striaslo. Ale čo už, treba ísť do školy. Pomaly som sa snažila vymotať z domu, ale bolo to náramne ťažké, postaviť sa spod teplej deky a opustiť ten teplý čajíček. O desať minút som už pochodovala smerom ku škole. JedIná svetlá stránka tých každodenných ciest bol on. Nevedela som o ňom nič, ani len jeho meno, ale čosi ma na ňom nesmierne zaujalo. Videla som ho sotva päť minút každý deň, ale stačilo mi to na to, aby mi to aspoň o trošičku zdvihlo náladu. Keď som videla ako čaká na tej zastávke, ľutovala som, že moja škola je tak blízko. Je to zvláštne, ale normálne som závidela tým ľuďom, ktorí tam dennodenne vystávali v tej zima a čakali na autobus. Nechápala som, čo so mnou je, pretože som nikdy nelietala v oblakoch a bola som realistka, ktorá stála nohami pevne na zemi, nesnívala som o žiadnej veľkej láske ani o bezchybnom živote, vždy som bola akosi zmierená s tým, že život je nefér a láska sa odohráva iba v rozprávkach a filmoch. Preto som sa vo svojom vnútri neznášala za to, že strácam hlavu pri pohľade na nejakého chalana a ešte k tomu úplne neznámeho. A trvalo to už asi dva mesiace... Osloviť ho, alebo iba pozdraviť? To nie, na to som bola príliš zbabelá a bála som sa sklamania. A tak som okolo neho prechádzala a nahovárala som si, že to je to najlepšie, čo môže byť. Takto, keď som od neho tak ďaleko a on nemá šancu ublížiť mi. Ale jedného dňa som ho stretla. Zhodou okolností som do ňho narazila v obchode. Muselo to vyzerať ako z nejakého filmu: ponáhľala som sa do školy a tak som sa regálmi preháňala ako zmyslov zbavená, keď v tom som predo mnou zazrela akýsi fľak. Teda v tej rýchlosti vyzeral ako razmazaná škvrna. Podal mi ruku a pokúsil sa zistiť, či žijem. Neviem, či to bolo z toho pádu, alebo z jeho prítomnosti, ale akoby mi v tom momente vyfučalo všetko z hlavy. Pomohol mi pozbierať nákup a odprevadil ma k pokadni. Stále som nevedela, či sa mi to iba sníva, ale tak veľmi som chcela veriť, aby to bola realita. Spýtal sa ma, či nepotrebujem doprovod, s čím som samozrejme súhlasila. V tej chvíli mi bolo fuk, že nestihnem školu, v tej chvíli som sa sústredila iba na ňho. Bol pri mne tak blízko, mohla som si obzrieť každučičký detail jeho tváre. Strávila som s ním asi hodinu, ktorá ubehla ako voda. Nejako som sa preriekla, že mám v škole problémy s matematikou a tak mi navrhol, že by ma mohol doučovať. Ponuku som prijala a hneď na druhý deň sme sa stretli aby sme si potrápili mozgy. Z mesiaca na mesiac som sa z trojky vyšvihla na jednotku. Jediné, čo ma trocha sklamalo, bolo naše priateľstvo. Boli sme veľmi dobrý kamaráti, ale práve to som nechcela. Nechcela som byť iba jeho kamrátka, ale aj niečo viac, no môj strach mi nedovolil priznať sa mu, čo k nemu cítim. V kútiku duše som dúfala, že spraví prvý krok on, ale jeho konanie naznačovalo, že ku mne neprechováva tie isté city. Jeden večer som sedela pri okne a snažila sa dokončiť si úlohu, ale nedokázala som sa sústrediť, keď som v tom začula šmyk a následný krik. Niečo mi vravelo, aby som vykukla, čo sa stalo. Vyšla som na ulicu a to, čo som zbadala, ma položilo. Človek, ktorý tam ležal na zemi, človek, okolo ktorého sa zhromažďovali ľudia a človek, ktorý bol celý od krvy, bol on. Rozbehla som sa a predierala sa davom. Všetko okolo mňa stíchlo, počula som iba akýsi šum v mojej hlave a tupú bolesť. Ľudia tam iba stáli a krútili hlavami, našiel sa iba jeden, ktorý volal záchranku a snažil sa mu pomôcť. Jeden z desiatok, ktorí tam iba stáli a nerobili vôbec nič. Keď som sa k nemu dostala, kľakla som si a vzala som jeho hlavu do dlaní. On, ktorý bol vždy taký silný, pomáhal mi a presviedčal ma o tom, ako je dobre žiť, on tam teraz ležal bezmocný a bez dúšku života. Na tú chvíľu nezabudnem, nedá sa ani opísať aké prázdno som v sebe mala. Prišla sanitka a keď som videla, ako cez neho naťahujú bielu plachtu, vedela som, že je koniec, koniec niečoho, čo sa ešte ani nezačala. V tých črepinách skla ležal papier. Boli to príklady z matiky. Prečo sa mu to stalo pri mojej ulici a s matikou v ruke? Pretože išiel za mnou!!! Teraz som necítila iba smútok, ale hlavne vinu. Keby nebolo mňa, bol by ešte žil. Papier som strčila do vrecka a zhrútená sa vrátila domov. Tam som ten papier vytiahla a tie výčitky sa dostavili v ešte väčšej dávke. Pokrčila som ho a naštvane ho hodila na zem, keď som v tom zbadala, že na druhej strane je čosi napísané. Zodvihla som ho a uprela som zrak na jeho rukopis:
Niekoho milovať znamená ako jediný vidieť zázraky pre iných neviditeľné a ty si plná zázrakov, ktoré som v tebe objavoval celý ten čas....
Teraz sa dozvedám, čo ku mne cítil, teraz keď sa mu už nikdy nebudem môcť pozrieť do očí a povedať mu, ako veľa pre mňa znamenal a ako som ho ľúbila. Celé tie mesiace som to v sebe dusila a nebyť mojej zbabelosti, bolo by všetko inak. Trávili sme spolu čas, ja som túžila po ňom, on túžil po mne, ale ani jeden sme to nedokázali vysloviť nahlas. A to mlčanie môže za všetko, čo sa stalo... Už viem, aké dôležité je, dávať svoje pocity najavo včas, pretože nikdy nevieme, čo sa stane zajtra, pretože život je šťastný alebo smutný, dlhý alebo krásny ale život je hlavne NEVYSPYTATEĽNÝ....
Komentáre
Prehľad komentárov
Waw je to úžasný príbeh :)
dojal ma k slzám ....
anonymka,29.12.13
(anonym, 29. 12. 2013 23:55)Je to pekne a smutne,aj ten koniec-to o tom zivote sa mi velmi pacil ako si to napisala
=
(Ivana, 21. 11. 2015 22:36)